Federico Fellini

Obrazok
    

Celkové hodnotenie

0.0/10 (0 hlasů)

Herec, Režisér,  

Narodený: 20.1.1920

Zemřel: † 31.10.1993

Miesto Narodenia: Rimini, Emilia-Romagna, Itálie

Miesto úmrtí: Řím, Lazio, Itálie

 

...více

Životopis

Začiatky

Federico Fellini sa narodil v talianskom Rimini 20. januára 1920. Jeho láska k divadlu a umeniu bola taká veľká, že vo veku 12 rokov ušiel z domu, aby sa pripojil k cirkusu. Počas 2. svetovej vojny pracoval v rádiu, kde stretol svoju budúcu ženu, herečku Giullietu Masina, ktorá neskôr hrala hlavnú úlohu v známom filme Juraja Jakubiska Perinbaba. Pracoval aj ako animátor v humoristických časopisoch a dokonca ako karikaturista v reštauráciách Ríma.

Fellini ako scenárista

V období, keď vojská v poslednom roku vojny oslobodzovali Taliansko, začali Fellini a jeho priateľ Aldo Fabrizi spolupracovať s Robertom Rossellinim, vtedy neveľmi známym filmovým tvorcom, ktorý mal myšlienku natočiť vymyslenú výpoveď miesneho kňaza o nemeckom strieľaní. A tak vznikol film Rím, otvorené mesto (Roma, Città Apperta). Tento míľnik talianskeho neorealizmu sa stal jedným z najvychvaľovanejších filmov vtedajšej éry. V roku 1948 Fellini dokončil scenár k filmu Zázrak (Il Miracolo), ktorý bol druhou časťou Rosselliniho filmárskeho pokusu s názvom Láska (Amore). Už tu sa začal vyhraňovať Felliniho štýl, jeho pohľad na život, znovu sa opakujúce motívy (more, párty, šoubiznis), postavy, ktoré obľubuje (jednoduché nevzdelané dievča, muž-hlupáčik) a zvláštny vzťah k duchovnu a k náboženstvu.

Konečne režisérom

V roku 1950 sa Fellini odhodlal aj k režírovaniu, aj keď s technickou pomocou Alberta Lattudu. Výsledkom boli Svetlá variété (Luci del Varieta), v ktorých sa snúbili prvky neorealizmu so surrealizmom. Na režisérsku stoličku si opäť sadol v romantickej satire Biely šejk (Lo Sciecco Bianco). Týmto filmom začala aj jeho spolupráca so skladateľom menom Nino Rota.

Začínajú prichádzať významné ocenenia

Ďalší majstrovský kúsok Darmošľapi (I Vitteloni) natočil Fellini v roku 1953. Ako prvý film, ktorý si získal medzinárodnú slávu a bol distribuovaný v mnohých krajinách, vyhral Strieborného leva na filmovom festivale v Benátkach. Táto cena bola prvou z nezpočetného množstva ďalších, pre ktoré mal neskôr vo svojom dome vyhradenú jednu celú miestnosť, aby ich mal kde skladovať. Už v roku 1954 natočil ďalší brilantný film Cesta (La Strada), ktorý okrem Strieborného leva získal aj Cenu Akadémie za najlepší zahraničný film a 50 ďalších významných ocenení. Tento film priniesol hviezdnu slávu aj Felliniho manželke Giuliete Masina. Po snímke Podvodník (Il Badone) s Broderickom Crawfordom v hlavnej úlohe z roku 1955, Fellini, spolu so skupinou ďalších scenáristov, medzi ktorými bol aj mladý Pier Paolo Pasolini, začal pracovať na filme Cabiriine noci (Le Notti di Cabiria), ktorý bol natočený v roku 1957. Tento film, v ktorom Giulieta Masina opäť predviedla svoje herecké nadanie, si vyslúžil ďalšiu Cenu Akadémie.

Sladký život s horkou príchuťou

V roku 1960 Fellini natočil snímku Sladký život (La Dolce Vita), pravdepodobne jeho najznámejší film. Vynikajúci Marcello Mastroiani si zahral rolu skazeného novinára z vysokej spoločnosti v Ríme a s Fellinim odteraz bude spolupracovať na mnohých ďalších filmoch. Milánska premiéra Sladkého života spôsobila obrovský rozruch. Publikum kričalo, urážalo, ba dokonca napádalo režiséra, také bolo pobúrené filmom. Napriek nepriaznivému ohlasu divákov film získal Zlatú palmu na filmovom festivale v Cannes a stal sa ďalším míľnikom v histórii kinematografie. Azda svoj najlepší film, 8 a pol (Otto e mezzo), natočil Fellini až v roku 1963 po krátkej odmlke. Táto snímka bola okamžite prijatá odborníkmi ako jeden z najlepších filmov v histórii, okrem Oskara získal aj Veľkú cenu na filmovom festivale v Moskve.

Experimenty s farebným filmom

V roku 1965 Fellini prvýkrát natočil farebný film, Giulieta a duchovia (Giulietta degli Spiriti). Fellini zatiaľ experimentoval aj v súkromnom živote, pod dohľadom lekárov dokonca vyskúšal účinky LSD. Neskôr začal písať scenár k filmu Cesta G. Mastorna (Il Viaggio di G. Mastorna), inšpirovanému smrťou jeho dobrého priateľa Ernesta Bernharda. Prípravu filmu však sprevádzalo množstvo problémov s producentami, hercami ba dokonca súdny proces. 10. apríla 1967 sa Fellini nervovo zrútil a viac než mesiac bol v lekárskej starostlivosti. Rozhodol sa nikdy pripravovaný film nenatočiť a jeho nový producent Alberto Grimaldi bol nútený vyplatiť predchádzajúcemu odstupné vo výške takmer jeden bilión talianskych lír. Ku koncu šesťdesiatych rokov natočil Fellini niekoľko televíznych filmov, medzi nimi Poznámky režiséra, Fellini Satyricon, Klauni (I Clowns) či Rím (Roma). O filmovaní Satyriconu natočil americký novinár Gideon Bachman televízny dokument nazvaný Ciao, Federico! Film Amarcord o spomienkach na Felliniho detstvo sa stal jeho posledným medzinárodným úspechom, keď s ním v roku 1974 vyhral Cenu Akadémie.

Posledné filmy

Po filmoch Skúška orchestra (Prova d'Orchestra) (1979) a Mesto žien (La Citta delle Donne) (1980), ktoré boli neveľmi úspešné, Fellini zverejnil antológiu poznámok o jeho živote a práci Natočiť film (Fare un Film). A loď pláva (E la Nave Va) a Ginger a Fred nasledovali v rokoch 1983 a 1985, Fellini mal však stále problémy s hľadaním financií na svoje projekty. Tie sa objavili aj pri natáčaní ďalšieho filmu Interview (L'Intervista). Hlas luny (La Voce della Luna) z roku 1989 bol jeho posledným dokončeným filmom. V roku 1993 vyhral svoju poslednú, piatu Cenu Akadémie za celožvotný prínos filmovému priemyslu. Deň po päťdesiatom výročí svojej svadby Federico Fellini upadol do kómy po rozsiahlej mozgovej porážke. Nikdy sa už neprebral a zomrel 31. októbra 1993 vo veku 73 rokov.
Bez komentáře :-).
Túto osobnosť můžete okomentovat jako první.

Komentář bol úspěšne upraven!

Pro komentování musíte být přihlášeni na server. Pokud doposud nejste registrovaným členem serveru, doporučujeme se zaregistrovat.