Max Steiner


(Maximilian Raoul Walter Steiner)Obrazok
    

Celkové hodnotenie

0.0/10 (0 hlasů)

  Skladateľ,

Narodený: 10.5.1888

Zemřel: † 28.12.1971

Miesto Narodenia: Vídeň, Rakousko-Uhersko,

Miesto úmrtí: Hollywood, Kalifornie, USA

 

...více

Životopis

Napriek množstvu skladateľov filmovej hudby je len veľmi málo takých, ktorých je možné označiť za skutočné legendy. Max Steiner ňou je a nielen to. Bol jedným z prvých hudobníkov, ktorý začal vo svojej práci používať techniku leitmotívov, čerpajúcu z hudobného romantizmu konca 19. storočia ako jedného z východiskových princípov tzv. "hollywoodskeho zvuku". Spolu s Erichom Wolfgangom Korngoldom, Franzom Waxmanom, Alfredom Newmanom a Miklósom Rózsom sa radí medzi jedného z otcov filmovej hudby, dokonca ako služobne najstaršiemu mu je medzi nimi možné prisúdiť prvenstvo. Zložil hudbu k vyše 350 filmom, bol 24-krát nominovaný na Oscara a 3-krát ho vyhral.
Maximilian Raoul Steiner sa narodil do bohatej židovskej rodiny. Jeho otec Gabor bol nielen známym viedenským manažérom, ale aj vynálezcom zodpovedným za postavenie obrieho ruského kolesa v Prátri. Matka Marie bola divadelná tanečníčka a za krstného otca nemal nikoho menšieho ako slávneho skladateľa Richarda Straussa. Niet preto divu, že už v malom veku sa v ňom začali prebúdzať hudobné vlohy – svoju prvú operetu zložil v dvanástich rokoch a keď mal pätnásť stal sa profesionálnym hudobníkom na plný úväzok. Napriek tomu ho rodičia poslali najprv študovať na Viedenskú technickú univerzitu a na Univerzitu múzických umení sa prihlásil až keď bolo jasné, že technické smery nie sú jeho silnou stránkou. Študoval hru na klavíri, husle aj trúbku a súkromné hodiny dostával napr. u Gustava Mahlera. Štvorročné štúdium stihol len za jeden rok.
Hudobný svet bol mladému Steinerovi otvorený už od jeho začiatkov v branži. Po úspechu jeho operety "Krásna Grékyňa" podnikol rad predstavení po celej Európe a napokon sa roku 1904 usídlil v Londýne, kde zotrval až do vypuknutia prvej svetovej vojny. V decembri 1914 prišiel do New Yorku a prakticky okamžite sa uchytil na Broadwayi, kde sa po vystriedaní snáď všetkých hudobných profesií (bol aranžérom i dirigentom) vypracoval až na hudobného režiséra. Chýry o jeho talente sa doniesli aj na západnú stranu pobrežia a bolo len otázkou času, kedy dostane ponuky z Hollywoodu. Do továrne na sny prišiel na sklonku nemej éry v roku 1929 a strechu nad hlavou našiel v hudobnom oddelení RKO, ktorého sa neskôr stal riaditeľom. Nad prácou skladateľov pre film sa však v tej dobe zaťahovali mračná a producenti sa sprievodnej hudbe väčšinou vyhýbali. Všetko sa zmenilo až potom, keď ho výkonný producent David O. Selznick poveril zložiť časť hudby do filmu SYMPHONY OF SIX MILLION. Na zhudobnenie len jedinej pasáže, v ktorej hlavnému hrdinovi zomiera otec použil aranžmán židovskej melódie "Kol nidre", no výsledok bol natoľko uspokojivý, že dostal ďalšie zákazky. Behom šiestich rokov zložil hudbu pre 111 filmov štúdia; zásadný zlom v jeho kariére prišiel až v polovici tohto obdobia. Jeho partitúra bola jednou z revolučných zložiek snímky, patriacej medzi najzásadnejšie diela kinematografie.
KING KONG dodnes neuchvacuje len svojimi prevratnými trikmi, ale aj hudbou, ktorá by sa dala najviacej prirovnať ku symfonickej básni. Jej prostredníctvom definoval novátorské techniky adaptovania a prepojenia hudby s obrazom, ktoré boli v Hollywoode niečím úplne novým. Tento ambiciózny počin položil základy štýlu a skladateľských postupov, ktoré sa hojne napodobňovali nielen behom zlatého veku, ale vo filmovej hudbe sa odrážajú dodnes. Steiner pracuje s leitmotívmi hlavných postáv a dokresľuje aj psychické stavy ako strach či sympatie. Soundtrack ku King Kongovi vyvoláva v divákoch pocit skutočnej hrôzy a je jednou z prvých pôvodných partitúr zvukového filmu radiacej sa dnes už medzi klasiku. Mimoriadny úspech zaznamenal v roku 1935 hudbou k filmu Johna Forda DENUNCIANT, na ktorej začal pracovať ešte pred nakrúcaním (niektoré scény sa jej preto prispôsobili) a za ktorú získal svojho prvého Oscara. Hudba k úvodným titulkom je typickým príkladom jeho schopnosti vystihnúť podstatu filmu jediným motívom. Táto pasáž v sebe úsporne kombinuje prvky navodzujúce pocit útlaku s odkazmi na tradičnú írsku hudbu príhodnú pre dej.
Zložkou v mnohom príznačnou pre jeho skladateľský štýl je "mickey-mousing" (ako už prezrádza názov, využíval sa najmä v animovaných filmoch) – hudba popisne ilustrujúca dej v komediálnom aj vo vážnom kontexte, pritom už v 30. rokoch mnohí kritizovali okatosť a nadbytočnosť takejto synchronizácie a jej použitie vo vážnych scénach označovali za smiešne až absurdné. Jeho posadnutosť touto technikou nezdieľal ani Selznick a v roku 1937 sa kvôli nej tak vážne pohádali, že sa Steiner rozhodol odísť z RKO a prejsť do Warner Bros. (v ten istý rok zložil pre štúdio fanfáry). "Mickey-mousingu" sa však naďalej nevzdal, čoho dobrým dôkazom je hudba ku romantickej dráme ŽIVOT JE CESTA (druhý Oscar), kde zhudobnil napr. kroky zo schodov alebo mincu padajúcu do telefónneho automatu. Ide o jeden z osemnástich filmov určených prevažne ženskému publiku s jeho obľúbenou herečkou Bette Davisovou (JEZÁBEL, HORKÉ VÍŤAZSTVO, VEĽKÁ LOŽ...), ktorá bola jeho nemenej veľkou obdivovateľkou.
Selznick však na neho úplne nezanevrel a občas si ho "vypožičal" do svojich projektov. ODVIATE VETROM (Juh proti Severu) obsahuje 16 hlavných tém, takmer 300 vedľajších hudobných segmentov a s dĺžkou vyše troch hodín išlo dovtedy o vôbec najdlhší hudobný sprievod pre film. Náročnú prácu stihol behom dvanástich týždňov za výdatného prispenia pravidelných dávok benzedrínu, ktorý mu umožňoval pracovať aj 20 hodín bez prestávky. Klasika klasík dostala 10 Oscarov, no Steiner sa musel napokon uspokojiť len s nomináciou. Naposledy sa ho dočkal v roku 1945 za drámu z obdobia druhej svetovej vojny, tiež produkovanú Selznickom, KEĎ SI ODIŠIEL. Hudba obsahuje mnoho motívov so silnými dramatickými vrcholmi a aby v tej dobe viacej zasiahla srdcia amerických divákov, tvoria ju aj interpretácie vlasteneckých melódií. Využiť príhodné prevzaté melódie mal vo zvyku už predtým, napr. vo filme VESELÝ ROZVOD z roku 1934 začína plavba z Francúzska do Anglicka citáciou "Marseillaisy" a končí piesňou "Rule, Britannia!". Najpozoruhodnejším hudobným rysom kultovej CASABLANCY je použitie prevzatej piesne "As Time Goes By", ktorá je prvý raz hraná priamo v slávnej scénke "Zahraj to znova, Sam!", následne sa stáva znakom milostného vzťahu hlavnej dvojice a postupne väčšmi naberá na emocionálnom význame.
Veľká pracovná vyťaženosť mala za následok, že mu často vyčítalo štylistické zaspatie a nesprávne sprostredkovanie nálady filmu. V jeho diele síce nájdeme veľa neobratnosti a klišé, akými sú napr. presladené modulácie do durových tónin používané v radostných momentoch, zároveň však jeho fenomenálna schopnosť stíhať termíny dokončenia a pragmatizmus stanovili tvrdé štandardy pre prácu štúdiových skladateľov. Dobrým príkladom je 70 minút hudby pre film WE ARE NOT ALONE, ktorú stihol napísať len za šesť dní! Pri práci dodržiaval takmer vždy rovnaký postup: najprv si načrtol motívy pre hlavné postavy a témy príbehu, následne venoval pozornosť takým scénam, kde bude hrať hudba dôležitú úlohu a na záver za pomoci stopiek napísal jednotlivé skladby. Problematiku podkresovej hudby ku dialógom zvyčajne riešil hlbokými tónmi pre vysoký hlas a naopak. Aby si ušetril prácu, niekedy recykloval pasáže z predchádzajúcich filmov, napr. v SIEDMEJ KAVALÉRII si požičal bojovú hudbu, ktorú pôvodne zložil pre SANTA FE TRAIL.
V roku 1965 odišiel do dôchodku. O šesť rokov neskôr, poznačený neustálym celoživotným nasadením, zomrel vo veku 83 rokov na kongresívne srdcové zlyhanie. Pochovaný je na známom cintoríne Forest Lawn, na mieste kde odpočívajú nielen jeho kolegovia z branže ako Newman, Tiomkin alebo Rózsa, ale aj Selznick. Slávu žal už za života, no ešte väčšie pocty prišli po jeho smrti. Americký filmový inštitút zaradil King Konga na 13. priečku a Odviate vetrom na 2. priečku medzi 25 filmov s najlepším hudobným sprievodom. Pri príležitosti 100. výročia jeho narodenia mu bola starostom Viedne na jeho rodnom dome na Praterstrasse 72 odhalená pamätná tabuľa. V roku 1995 bol posmrtne uvedený do Skladateľskej siene slávy. Od roku 2009 sa vo Viedni každoročne uskutočňuje festival "Hollywood in Vienna", ktorého hlavné ocenenie nesie názov "Cena Maxa Steinera" a je symbolom uznania mimoriadnych úspechov v umení filmovej hudby (pocty sa dočkali John Barry, Howard Shore, Alan Silvestri, Lalo Schifrin). V hudobnom aj filmovom svete žije jeho dielo naďalej.
Bez komentáře :-).
Túto osobnosť můžete okomentovat jako první.

Komentář bol úspěšne upraven!

Pro komentování musíte být přihlášeni na server. Pokud doposud nejste registrovaným členem serveru, doporučujeme se zaregistrovat.