Alex North

Alex North – pozabudnutý velikán, ktorý vniesol do filmovej hudby inovatívne, dovtedy nepoužívané prvky a ktorého snaha sa nikdy nedočkala patričného uznania. Aký bol teda jeho život?

Detstvo nemal ľahké. Otec mu zomrel, keď bol ešte malý a jeho matka sa musela poriadne obracať, aby uživila svojich troch synov. Napriek tomu v ich dome neustále hrala hudba a tá mladého Alexa formovala. Vďaka mimoriadnemu hudobnému nadaniu dostal štipendium na Curtis Institute Philadelphia, kde študoval hru na klavíri. Po nociach si privyrábal ako telegrafista, čo sa negatívne podpísalo na jeho zdraví. Bol mimoriadne fascinovaný novou ruskou hudbou, obzvlášť natoľko silno Prokofievom, že sa v rokoch 1932 – 1935 rozhodol študovať kompozíciu na Moskovskom konzervatóriu. Bol prvý Američan, ktorý sa stal členom Zväzu sovietskych skladateľov. V roku 1936 sa vracia domov, pretože sa mu cnelo za domovom.

Skladateľskú kariéru odštartoval na začiatku 2. svetovej vojny. Ako kapitán americkej armády skladal hudbu do zábavných relácií pre hospitalizovaných psychiatrických pacientov. Okrem toho na žiadosť Úradu vojenských informácií pracoval na hudbe pre asi 80 propagačných dokumentárnych filmov oslavujúcich úspechy americkej armády, často nakrúcaných významnými hollywoodskymi režisérmi (John Ford, Frank Capra...). Po vojne písal hudbu pre divadlo a koncerty.

K filmovej hudbe sa North dostal s nástupom novej generácie amerických skladateľov, ktorých hudobný jazyk so sebou priniesol väčšiu mieru disonancie a atonálnosti vychádzajúcu z avantgardných hudobných smerov, nevyhýbajúc sa pritom jazzu alebo popu. Zlomovým je pre neho rok 1951, kedy zložil vôbec prvú jazzovú hudbu pre film ELEKTRIČKA DO STANICE TÚŽBA, vyznačujúcu sa disonantným štýlom zámerne sa pohybujúcim na hrane medzi populárnou hudbou a modernizmom. Značného obdivu sa toto dielo dočkalo aj u Milesa Davisa. SMRŤ OBCHODNÉHO CESTUJÚCEHO z rovnakého roku má tiež jazzový základ vychádzajúci z jeho skoršej koncertnej tvorby pre rovnomennú divadelnú adaptáciu. Hudba k obom filmom znamená aj jeho prvé oscarové nominácie.

Hoci sa vždy vyhýbal prácam na veľkých filmových eposoch, v prvej polovici 60. rokov pracoval hneď na troch takýchto dielach, pričom za každé z nich bol nominovaný na Oscara. Prvým z nich bol SPARTAKUS Stanleyho Kubricka, ku ktorému dostal na zloženie hudby celý rok, počas ktorého sa podobne ako Miklós Rózsa v prípade Ben Hura, venoval štúdiu rímskej hudby. Napriek tomu bol výsledok výrazne odlišný od prác Rózsu alebo Alfreda Newmana, bol viacej disonantnejší a tým menej konvenčný, takže narúšal zvyčajné zaužívané skladateľské postupy. Pre KLEOPATRU – v tej dobe najdrahší film všetkých čias – zložil viac než tri hodiny hudby napísanej pre veľký orchester so širokou paletou bicích nástrojov, súborom saxofónov a altových fláut. Posledným dielom je historická dráma líčiaca neľahké osudy Michelangela počas prác na výzdobe Sixtínskej kaplnky nesúca názov V SLUŽBÁCH PÁPEŽA, nakrútená už v dobe úpadku žánru. Výsledná partitúra inšpirovaná hudbou renesancie nebola len čisto Northovým dielom, ale hudbu pre úvodný 15-minútový dokumentárny prológ dal skladateľ zložiť mladému Jerrymu Goldsmithovi. Aj vďaka jeho pričineniu sa Goldsmith už na začiatku svojej kariéry etabloval medzi popredných a vyhľadávaných skladateľov filmovej hudby. Dlhoročné priateľstvo medzi týmito dvomi hudobníkmi a obdiv k Northovej práci sa u Goldsmitha prejavilo vydaním celej rady jeho soundtrackov, ktoré on sám dirigoval (Viva Zapata!, V službách pápeža, Kto sa bojí Virginie Woolfovej?...).

S Kubrickom sa stretol ešte raz, avšak ich spolupráca nakoniec nedosiahla očakávaný výsledok. Ku kultovej 2001: Vesmírnej odysey sa dostal po tom, čo Kubrickovi odriekli prácu Bernard Herrmann a Carl Orff. Na jeho žiadosť zložil North hudbu len pre prvú polovicu filmu (dohromady asi 40 minút), pretože zvyšok plánoval režisér sprevádzať len zvukovými efektmi. Výsledkom bola mimoriadne pozoruhodná a starostlivo prepracovaná orchestrálna kompozícia, ktorá však už od počiatku Kubrickovi túžiacemu mať vo svojom opuse prevzaté skladby nevyhovovala. O tom, že Kubrick jeho hudbu nakoniec odmietol sa šokovaný skladateľ dozvedel až na premiére snímky. Potom nasledovali práce skôr na menej významných filmoch. Z tých známejších je možné spomenúť fantasy DRAKOBÍJCA obsahujúcu množstvo disharmonických prvkov alebo spoluprácu na posledných dielach uznávaného Johna Hustona. Čierna komédia ČESŤ RODINY PRIZZIOVCOV v sebe nesie hudobné odkazy na taliansku operu, aj keď sa North používaniu hudobnej klasiky vo filmoch vždy vyhýbal.

Na filmové ocenenia veľké šťastie nemal. Počas svojho života bol 15-krát nominovaný na Oscara, avšak ani raz sa mu ho nepodarilo vyhrať, čím sa stal zatiaľ najväčším smoliarom na túto cenu. Okrem toho bol dvakrát nominovaný na Zlatý glóbus (vyhral ho za THE SHOES OF FISHERMAN) a trikrát na cenu Grammy. Zadosťučinenie prišlo až v roku 1986 v podobe Oscara za celoživotné dielo, čím sa stal vôbec prvým hudobným skladateľom, ktorému sa takejto pocty dostalo (a po ňom zatiaľ len Enniovi Morriconemu v roku 2007).

Jeho skladbu Unchained Melody prevzalo viac ako 500 ďalších umelcov, vrátanie takých mien ako Elvis Presley, Sarah McLachlan alebo John Lennon. V roku 2003 bol vydaný jeho životopis s hudobnými analýzami piatich filmov (Električka do stanice Túžba, Spartakus, Mustangy, V tieni vulkánu a Česť rodiny Prizziovcov). V auguste 2010 uzrela svetlo sveta šesť disková verzia jedného z Northových najpopulárnejších soundtrackov ku Spartakovi, vydaná v limitovanom počte 5000 kusov ku 100. výročiu narodenia skladateľa a zároveň ku 50. výročiu vzniku tohto veľkofilmu. Album obsahuje ako kompletnú hudbu z filmu, tak aj variácie na "Love theme“ od mnohých významných súčasných skladateľov ako Marco Beltrami, Alexandre Desplat, Patrick Doyle alebo od mexického gitaristu Carlosa Santanu. Tvorbe Alexa Northa sa tak zaslúžene dostáva obdivu aj po jeho smrti.

Stanislav "curunir" Bystrian