Randy Edelman

Pre formálnu jednoduchosť svojich kompozícií sa asi nikdy nestane jedným z najväčších a nikdy nezíska Oscara. No práve pre túto preňho typickú, až gíčovitú hravosť a odľahčenosť patria motívy z jeho pera k najslávnejším a najčastejšie citovaným melódiám na poli súčasnej filmovej hudby.

Držiteľ ceny Emmy za znelku k Letným olympijským hrám z roku 1996 - Randy Edelman (nar. 1947) - patrí k tým skladateľom, ktorých by v rannom veku ani len nenapadlo, že raz budú svojimi kompozíciami podfarbovať filmové obrázky. Snom tohto rodáka z Pattersona, New Jersey bolo pôvodne lekárstvo, kvôli ktorému sa aj pustil do štúdia medicíny na University of Cincinnati. Silná láska k hudbe ho však ešte pred promóciami vylákala zo školských lavíc a zviedla ho na svoje chodníčky. Jeho začiatky v hudobnej branži predstavovali klavírové a syntezátorové pôsobenie v niekoľkých miestnych kapelách. Vďaka rýchlo vybudovanému renomé skúseného hudobníka sa mu podarilo prepracovať až do hudobnej spoločnosti Jamesa Browna King Rat, kde pôsobil ako orchestrátor ich nahrávok. V tejto technicky i umelecky náročnej práci sa vynašiel natoľko, až ho v roku 1970 jeho ambície donútili vyraziť do vyzývavejších a väčšie perspektívy ponúkajúcich končín Ameriky.

Prvou zastávkou na jeho ceste za kariérou profesionálneho muzikanta bolo hlavné mesto hudobného priemyslu New York, kde ho hneď po príchode najal producent Tony Orlando ako skladateľa a textára pre spoločnosť CBS Records. Okrem bočoviek, akou bolo napríklad klávesové účinkovanie na Broadwayi, sa začal zameriavať aj na vlastnú tvorbu, ktorej prvým výplodom bol album nazvaný po jeho mene. Napriek úspešnému etablovaniu sa v príslušných vodách veľkej hudobnej spoločnosti nemal Randy pocit, že by sa mu tu dostávalo dostatočnej sebarealizácie a tak sa rozhodol skúsiť šťastie v inom americkom centre šoubiznisu – v Los Angeles.

Na začiatky v L.A. spomína veľmi rád. V prvom rade tu prišiel po prvý raz do kontaktu s komponovaním filmovej hudby, kedy v roku 1973 zložil soundtracky k dvom televíznym (Snatched, Blood Sport) a jednému celovečernému filmu (Executive Action). Túto zákazku však nebral vôbec ako úvod do novej profesionálnej činnosti a viac pozornosti a nadšenia venoval spolupráci s jeho obľúbenou kapelou The Carpenters. Tá mu umožnila jednak robiť jej predskokana a tiež nahrala dve jeho autorské piesne. Nasledujúce obdobie sa až do konca sedemdesiatych rokov venoval výhradne popovej hudobnej scéne. V rokoch 1973 a 1975 uzreli svetlo sveta dva Edelmanove sólo albumy Laughter and Tears a Prime Cuts, ktoré zožali predovšetkým vo Veľkej Británii obrovský úspech a dočkali sa kultového statusu. Na domácej pôde bol v týchto časoch Randy najúspešnejší v písaní hudby a textov pre hviezdy najvyššieho kalibru ako Olivia Newton John, Bing Crosby alebo Barry Manilow. Z Edelmanovho pera pochádzajúca Manilowova pieseň - Weekend in New England - dosiahla okamžite po štarte vrchných priečok amerického billboardu.

K skladaniu filmovej hudby sa Edelman vrátil až o jedenásť rokov neskôr, pokračujúc tam, kde začal – v televíznom priemysle. Tiene jeho “popovej minulosti” sa preniesli až sem a najcharakteristickejším poznávacím znakom jeho kompozícií sa stala nekonvenčná kombinácia orchestru so syntezátormi a elektronickými prvkami. Po niekoľkých seriálových projektoch typu "pilotov" MacGyver a Dennis the Menace debutoval v roku 1987 hudbou k celovečernému filmu The Chipmunk Adventure a hneď po ňom nasledovala kľúčová zákazka, ktorá ho dala dokopy s Ivanom Reitmanom. Išlo o ním produkovanú komédiu Feds a Edelmanova práca na nej ho oslnila natoľko, že mu okamžite ponúkol spoluprácu na Schwarzeneggerovom predpokladanom megahite Twins. Ako to už v Hollywoode chodí, s komerčným úspechom filmu sa zákonite zviditeľnia aj mená všetkých významnejších tvorcov – a tak stal Edelman zo dňa na deň jedným z najvyťaženejších hollywoodských skladateľov.

Vďaka Twins a v nich použitému Randyho charakteristickému, hravému klavíru sa jeho renomé začalo budovať predovšetkým na kvalitnej komediálnej hudbe, takže niekoľko nasledovných zákaziek (Feds, Troop Beverly Hills, Krotitelia duchov 2) bolo výhradne tohto žánru. Vytúženú zmenu v repertoári mu umožnil v roku 1990 Alan Parker s jeho drámou z druhej svetovej vojny Come See the Paradise. Edelmanovmu nekonvenčnému elektronickému štýlu sa tu v prevedení dramatického zafarbenia dostalo nových rozmerov a po niekoľkých ďalších, vtedy preňho ešte dosť atypických dielach (Posledný mohikán, Gettysburg a Dračí život: Bruce Lee), nabrala jeho predčasne nasmerovaná cesta svetom komédií multižánrový potenciál. Vášnivý, dobrodružný i dramatický Posledný mohikán, na ktorom spolupracoval s Trevorom Jonesom, mu nielenže vyniesol nomináciu na Zlatý Glóbus, no tiež ho uviedol medzi "normálnych smrteľníkov" (rozumej "nesoundtrackárov") ako spoluautora jedného z najpredávanejších soundtrackov vôbec. Preslávený štvorhodinový Gettysburg, odohrávajúci sa v období Občianskej vojny mu dal zasa priestor pre zloženie veľkolepých epických a víťazných pasáží a v Dračom živote: Bruce Lee mohol po prvý raz predviesť skvelé akčné dynamické postupy, dodávajúce filmu tohto žánru jedinečnú a neodmysliteľnú poetiku.

Dračí život bol tiež prvým filmom mladého režiséra Roba Cohena, ktorý sa stal časom Edelmanovým najvernejším spolupracovníkom. Okrem akčného Denného svetla a thrilleru The Skulls priviedla ich spolupráca na svet aj hudbu z Dračieho srdca, soundtrackovými nadšencami označovanú za jeho vôbec najlepšie dielo. Krásne dobrodružné rozprávkové motívy, obalené veľkolepým, nenáročne a lahodne znejúcim orchestrom sa stali synonymom jeho tvorby a dodnes sú používané alebo citované v množstve filmových trailerov a zvučiek najrozličnejších športových programov. A takejto pocty sa nedostáva iba Dračiemu srdcu. Edelman poberá permanentne honoráre za autorské práva pre používanie jeho patriotických kompozícií z Gettysburgu a motívov z Dračieho života, ktoré okrem niekoľkých oscarových šotov podfarbovali aj unikátne, zlatou olympijskou medailou ocenené číslo kanadského skatera Elvisa Stoyka. A práve tieto "neumelecké" úspechy považuje Edelman za najsvetlejšie vrcholy svojej hudobníckej kariéry. On totiž vždy bol a dodnes je nenápadným pohodárom, ktorý nikoho nešokuje, pre nikoho nepredstavuje silnú konkurenciu a neplánuje ani dobiť svet – jediné, čo chce robiť, je skladať príjemnú hudbu. A používa pri tom svoj vlastný recept, ktorý, i keď sa môže zdať niekomu gíčovitý až "lacný", jemu zaručil cestu k hviezdnej sláve a status jedného z najobľúbenejších filmových skladateľov súčasnosti.

Martin "POMO" Pomothy