Jozef Adamovič

V 60-tych a 70-tych rokoch veľmi často obsadzovaný herec v divadle, televízii , ako i v mnohých slovenských filmoch.

Jeho životopis je plný akčných a dramatických momentov. Podľa vlastných slov jeho mamu prešiel na konci druhej svetovej vojny tank Červenej armády a tak sa stal v útlom detstve polosirotou. Jeho otec - invalid, sa s celou rodinou presťahoval v prevratovom roku 1948 z Trnavy do Hlohovca, kde sa druhýkrát oženil. Po maturite v roku 1956 odchádza do Bratislavy. Tam po prvý raz uvidel ako vyzerá električka a prihlásil sa na VŠMU, lebo prijímačky a talentovky sa robili ešte pred maturitou. Na prijímacích pohovoroch sa ho spýtali, čo si myslí o Hamletovi, ktorého nakrútil Lawrence Olivier. Povedal, že to je mládeži neprístupný film, takže to v kine nemohol vidieť. Talentovky urobil a tak bol prijatý.

V roku 1960 absolvoval herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a stal sa členom Slovenského národného divadla. Ihneď po škole skočil rovnými nohami do hereckej praxe, keď bol obsadený do filmu „Valčík pre milión“. Ten bol produktom klasickej socialistickej agitky, tentokrát na tému mladí ľudia versus Spartakiáda. Po návrate z vojenskej prezenčnej služby odletel na Kubu, kde ho spoznávali z filmu „Valčík pre milión“. Tento film mal na Kube veľký úspech - Kubánci si tak predstavovali socializmus a tak sa Adamovič stal nepriamo jedným z budovateľov režimu na Kube.

Začiatkom 70-tych rokov utrpel vážne zranenia pri autohavárii a odvtedy ho bolo možné vídať s nezameniteľnou jazvou na tvári a následkom komplikovanej zlomeniny nohy ju má o niečo kratšiu. V roku 1971 dostal hlavnú úlohu grófa Mórica Beňovského v 13-dielnom koprodukčnom slovensko-maďarskom TV seriáli „Vivat Beňovský!“ . Bol to jeden z najnákladnejších a najvýpravnejších televíznych počinov tej doby. Veď kto sa mohol vtedy pochváliť, že bol nakrúcať priamo na autentických miestach - na Madagaskare?

V rokoch 1981-1985 študoval divadelnú a filmovú réžiu v Moskve na divadelnej škole GITIS a na filmovej škole GOSKINO u Tarkovského. Od r. 1985 pôsobil ako režisér v divadlách v Přerove a Ostrave. Ako správny akčný hrdina absolvoval i leteckú nehodu na ceste z Moskvy do Bratislavy, keď lietadlu začal horieť motor. Ale on bol pokojný, nakoľko mu herečka Vilma Jamnická vyveštila, že ho nečaká tragická nehoda. Mala pravdu...

Do médií sa po roku 1991, kedy odišiel z divadla, vracal už len zriedkavo. Známym sa stal svojimi vystúpeniami z čias, keď mal rakovinu. Vyliečil sa z nej, ako on sám vravel, hladovkou, počas ktorej pil len debakterizovanú a demineralizovanú vodu. Potom nasledovala špeciálna makrobiotická diéta. Pil kozie mlieko, ktoré musí však byť fyziologicky teplé, ihneď po podojení. Domov si doniesol na zadnom sedadle auta kozu a choval ju na balkóne. Kozičkám ostal verný i potom, čo sa úspešne popasoval s touto chorobou. Z Bulharska doviezol tisíc kôz a založil v Ratkovej firmu Gemersan. Firma však onedlho skrachovala. Jeden variant krachu bol, že zvieratá museli byť dané do karantény, mlieko nešlo na odbyt a majetok mu rozkradli. Tábor jeho oponentov však argumentuje tým, že nedostávali výplatu a tak si pekne-krásne rozobrali kozy do súkromného vlastníctva a napokon ich zjedli...

V roku 1995 sa mu trochu pošmykli nohy a na svet prišlo nemanželské dieťa Jozefínka, ktorú si uhnietol nie s Božidarou Turzonovovou (jeho doterajšou manželkou), ale s recepčnou hotela v Hriňovej. Ku cti mu slúži, že sa k tomuto dielku prihlásil a o spoluautorku a spoločného potomka pekne staral.

V parlamentných voľbách v roku 1998 bol na kandidátke Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) na jasne nezvoliteľnom 114. mieste. V tom istom roku bol aj horúcim kandidátom na post programového riaditeľa súkromnej televízie VTV, ktorej účinkovanie na slovenskom mediálnom trhu nebolo príliš dlhé (1995-1998). Bol spoluzakladateľom Akadémie múzických umení v Banskej Bystrici, ktorá mala spočiatku problémy s akreditáciou.

V súčasnosti pôsobí pedagogicky na Akadémii umení v Banskej Bystrici na fakulte Dramatických umení. Je manželom slovenskej herečky Božidary Turzonovovej.

Richard "ripo" Poláček